K dispozícii v týchto jazykoch
English edition Dutch edition German edition Polish edition Italian edition Brazilian edition French edition Serbian edition Swedish edition Indonesian edition Ukrainian edition Spanish edition Albanian edition Hungarian edition Macedonian edition Slovenian edition Chinese edition Russian edition Finnish edition Slovak edition
"This book has massive explanatory power. It can liberate your mind."
Jeffrey Tucker, executive editor of Laissez Faire Books

Demokratická viera

Hoci sa všeobecne hovorí o kríze demokracie, prakticky niet kritiky voči demokratickému systému ako takému. Nikto za súčasné problémy, ktorým čelíme, neviní samotnú demokraciu. Politickí lídri bez rozdielu – či už vľavo, vpravo alebo v strede – sľubujú riešenie problémov prostredníctvom väčšej miery demokracie, nie naopak.

Sľubujú, že budú načúvať ľudu a postavia verejný záujem nad súkromný. Sľubujú, že znížia mieru byrokracie, budú konať transparentnejšie, zabezpečia lepšie služby – postarajú sa o to, aby systém znovu fungoval. Nikdy však nespochybňujú vhodnosť demokratického systému ako takého.

Oveľa pravdepodobnejšie budú tvrdiť, že naše problémy sú spôsobené priveľkou slobodou a nie priveľkou demokraciou. Jediný rozdiel medzi ľavicou a pravicou je, že zatiaľ čo prví sa pravdepodobne budú sťažovať na príliš veľa ekonomických, druhí skôr na príliš veľa sociálnych slobôd. A toto sa deje v dobe poznačenej najvyššími daňami a najvyšším stupňom právnej regulácie, aké spoločnosť doposiaľ zažila!

Kritika demokratických myšlienok v západných spoločnostiach je vlastne viac-menej tabu. Môžete kritizovať fungovanie demokracie v praxi alebo zavrhovať súčasných politických lídrov či strany, no kritizovanie demokratického ideálu „sa nepraktizuje“. Demokracia sa bez preháňania stala náboženstvom – moderným svetským náboženstvom.

Môžeme ju nazvať najrozšírenejšou vierou na zemi. Okrem jedenástich krajín – Mjanmarsko, Svazijsko, Vatikán, a niektorých arabských národov – sa všetky ostatné štáty prezentujú ako demokratické, i keď len v názve. Táto viera v Boha demokracie je úzko spätá s uctievaním národného demokratického štátu, ktorý vznikol v priebehu 19. storočia.

Štát nahradil Boha a cirkev v roli Svätého Otca spoločnosti. Prostredníctvom rituálu demokratických volieb sa k Štátu modlíme za zamestnanie, prístrešie, zdravie, bezpečnosť, vzdelanie. V tento Demokratický Štát prechovávame nespochybniteľnú vieru. Veríme, že On sa postará o všetko. On nás odmeňuje a súdi, je vševediaci a všemohúci. Dokonca od neho očakávame, že vyrieši naše osobné a spoločenské problémy.

Krása Demokratického Boha spočíva v tom, že On svoje dobré skutky vykonáva úplne nezištne. Ako Boh, Štát nemá žiadny vlastný záujem. Je rýdzim ochrancom verejného záujmu, nič nestojí a zadarmo a bez obmedzení rozdáva chlieb, ryby a iné láskavosti.

Prinajmenšom takto ho ľudia vnímajú. Väčšina ľudí má sklon vidieť len výhody, ktoré vláda zabezpečuje, nie aj výdavky. Jedným z dôvodov je, že vláda vedie výber daní rôznymi okľukami a nepriamymi cestami – výberom dane z obratu od firiem (prípadne DPH), povinnými sociálnymi a zdravotnými odvodmi pre zamestnávateľov, požičiavaním si peňazí z finančných trhov (ktoré raz budú musieť byť splatené daňovými poplatníkmi), alebo zvyšovaním množstva peňazí v obehu – aby si ľudia neuvedomili, aká časť ich príjmov je v skutočnosti vládou skonfiškovaná.

Ďalším dôvodom je, že výsledky vládnej činnosti sú viditeľné a rukolapné, ale všetko, čo by mohlo byť a bolo by uskutočnené, keby vláda nebola v prvom rade konfiškovala peniaze ľudí, zostáva neviditeľné. Vyrobené vojenské lietadlá môžu vidieť všetci, ale všetky ostatné veci, ktoré sa nevyrobia, pretože verejné peniaze boli použité na lietadlá, sú neviditeľné.

Viera v demokraciu sa zakorenila tak hlboko, že demokracia je pre väčšinu ľudí synonymom ku všetkému, čo je (politicky) správne a morálne. Demokracia znamená slobodu (každý môže voliť), rovnosť (každý hlas sa počíta rovnocenne), spravodlivosť (všetci sme si rovní), jednotu (všetci rozhodujeme spoločne) a mier (demokracie nikdy nezačínajú nespravodlivé vojny). Takýmto spôsobom uvažovania je jedinou alternatívou k demokracii diktatúra. A diktatúra, samozrejme, symbolizuje všetko zlé: nedostatok slobody, nespravodlivosť, vojnu, bezprávie.

Neokonzervatívny spisovateľ Francis Fukuyama vo svojej slávnej eseji Koniec dejín? z roku 1989 neváhal dokonca vyhlásiť, že moderný západný demokratický systém je vyvrcholením politického vývoja ľudstva. Alebo, ako tvrdí, dnes sme svedkami: „univerzalizácie západnej liberálnej demokracie ako konečnej formy ľudskej vlády.“ Očividne len veľmi diabolská myseľ (teroristi, fundamentalisti, fašisti) by sa opovážila pozdvihnúť hlas proti takejto posvätnej myšlienke.