K dispozícii v týchto jazykoch
English edition Dutch edition German edition Polish edition Italian edition Brazilian edition French edition Serbian edition Swedish edition Indonesian edition Ukrainian edition Spanish edition Albanian edition Hungarian edition Macedonian edition Slovenian edition Chinese edition Russian edition Finnish edition Slovak edition
"This book has massive explanatory power. It can liberate your mind."
Jeffrey Tucker, executive editor of Laissez Faire Books

Mýtus 1 - Každý hlas sa počíta

Vždy to počujeme v období volieb. Tvrdenie, že náš hlas sa naozaj ráta. Je to pravda – ráta sa ako jeden hlas zo sto miliónov (ak hovoríme o prezidentských voľbách v USA). Ale ak vplývate na výsledok procesu ako jeden zo sto miliónov, teda 0.000001%, váš vplyv je prakticky nulový. Šanca, že s vaším hlasom rozhodnete o víťazovi volieb, je astronomicky malá. V skutočnosti je to ešte horšie, pretože hlas, ktorý odovzdávate, sa neviaže k špecifickým politickým krokom alebo rozhodnutiam.

Je to hlas pre kandidáta alebo politickú stranu, ktorá bude prijímať rozhodnutia vo vašom mene. Lenže vy nemáte absolútne žiadny vplyv na rozhodnutia, ktoré táto osoba alebo strana príjmu! Po voľbách ich nemôžete usmerňovať. Počas štyroch rokov sa môžu rozhodovať, ako chcú, a vy to nemôžete nijako ovyplyvniť. Môžete ich bombardovať e-mailami, padnúť pred nimi na kolená alebo ich preklínať – ale rozhodujú oni.

Vláda každý rok prijíma tisícky rozhodnutí. Jedna izolovaná voľba nemá na rozhodnutia prijímané niekým, kto si môže bez akejkoľvek konzultácie s vami robiť čokoľvek, čo chce, žiadny merateľný vplyv. Hlas, ktorý odovzdáte, zvyčajne ani nie je reálnou voľbou. Viacmenej je len náznakom nejasnej preferencie.

Len málokedy máte na výber osobu alebo politickú stranu, s ktorou súhlasíte vo všetkých ohľadoch. Povedzme, že nechcete, aby sa vaše peniaze míňali na pomoc krajinám tretieho sveta alebo na vojnu v Afganistane. Môžete voliť stranu, ktorá je proti. Avšak táto strana môže byť tiež zástancom zvyšovania dôchodkového veku, s ktorým vy nesúhlasíte.

Navyše, ak už strana alebo človek, ktorému ste mohli, ale nemuseli odovzdať hlas, bol zvolený, až príliš často porušuje svoje predvolebné sľuby. Čo môžete vtedy urobiť? Mali by ste mať možnosť ich žalovať za podvod, ale nemáte. V najlepšom prípade môžete o štyri roky voliť inú stranu alebo kandidáta – ale len s veľmi malými rozdielmi.

Voľby sú ilúziou vplyvu výmenou za stratu slobody. Keď Tomáš alebo Jana idú k volebným urnám, sú toho názoru, že ovplyvňujú smer, ktorým sa Štát bude uberať. A do malej miery to je pravda. V rovnakom čase však rozhoduje o smere, ktorým budú napredovať životy Jany a Tomáša, 99.9999% voličov.

Týmto spôsobom strácajú nad vlastnými životmi oveľa viacej kontroly, než získavajú nad životmi ostatných. Obaja by mali oveľa viacej „vplyvu“, keby jednoducho mohli rozhodovať sami za seba. Napríklad, ak by sa sami mohli rozhodnúť, na čo použijú svoje peniaze a nemuseli najskôr prostredníctvom rozličných daní odovzdať polovicu svojich príjmov vláde.

Alebo, aby sme uviedli iný príklad, v našich demokratických systémoch majú ľudia len veľmi malú priamu kontrolu nad vzdelávaním vlastných detí. Ak chcú zmeniť vzdelávacie postupy a získať väčší vplyv, ako im prináleží prostredníctvom volebných urien, musia založiť alebo sa pridať k lobistickému združeniu, predkladať politikom petície alebo organizovať protesty pred vládnymi budovami. Existujú asociácie rodičov, ktoré sa snažia vzdelávaciu politiku ovplyvniť takouto cestou.

Toto úsilie vyžaduje množstvo času a energie a prakticky nemá žiadny účinok. Bolo by neporovnateľne jednoduchšie a oveľa efektívnejšie, keby Štát nezasahoval do vzdelávania, a keby učitelia, rodičia a študenti mohli prijímať vlastné rozhodnutia – či už individuálne alebo spoločne.

Vládnuca vrstva samozrejme ľudí vytrvalo nabáda, aby volili. Vždy zdôrazňujú, že hlasovaním ľudia naozaj ovplyvňujú politiku vlády. Ale na čom im naozaj záleží je, že vysoká účasť im zabezpečí legitimitu, morálne právo vládnuť nad ľuďmi.

Mnoho občanov verí, že účasť na voľbách je morálnou povinnosťou. Často sa hovorí, že ak nevolíte, nemáte právo sa vyjadrovať vo verejných debatách alebo sa sťažovať na politické rozhodnutia. Koniec koncov ste svoj hlas neodovzdali, takže sa už neráta. Takto argumentujúci jednotlivci si zjavne nevedia predstaviť, že existujú ľudia, ktorí odmietajú podporovať ilúziu vplyvu, na ktorej sa demokracia zakladá. Trpia štokholmským syndrómom. Zamilovali sa do svojich väzniteľov a neuvedomujú si, že svoju nezávislosť vymieňajú za moc, ktorou nad nimi vládnu politici a byrokrati.